V čase, ktorý mi vymerali organizátori zjazdu som si chcel už názvom svojho referátu vymedziť tri dôležité roviny, na ktoré by som rád poukázal. Vzťah historika a peňazí:

1. v rovine mravnej,
2. v rovine profesionálnej
3. v rovine metodologickej.

Na záver si neodpustím mravné ponaučenie, čo už má zrejme na svedomí kantorská deformácia.

1.    Vzťah historika a peňazí nevidím v tom, či sú peniaze na organizovanie konferencií, výskumu alebo vydávanie kníh. S tým jednak nič nespravíme, lebo situácia sa ťažko bude zlepšovať a jednak si nemyslím, že práve peniaze sú problémom vedeckej sterility mnohých z nás, či radšej tých, čo tu nie sú. Niekedy mám totiž dojem, že sťažnosti na túto tému prevládajú najmä u ľudí, ktorí nie sú schopní nič zorganizovať a nič napísať. Je to presne ako keď sa predtým nemohlo a až teraz sa nevdojak zisťuje, že sa nevie. Že kráľ je v skutočnosti nahý. Peniaze ešte z nikoho historika nespravili, a kto na to má (intelektuálne, jazykovou výbavou a pracovitosťou), vie sa presadiť tak v zahraničných periodikách, na konferenciách, ako aj v oveľa transparentnejších a finančne viac dotovaných zahraničných projektoch. Iste, kdesi úplne na začiatku to chce, podobne ako v ekonomike, aj investície, na rozdiel od ekonomiky je však návratnosť takýchto investícií podstatne väčšia. Možno aj preto, že o trhovom prostredí v oblasti vedy je zatiaľ iluzórne hovoriť a najmä v humanitných disciplínách trhový regulatív nikdy platiť nemôže. Našťastie, alebo chvalabohu?

Problém vzťahu historika a peňazí vidím predovšetkým v rovine mravnej, v rovine nezávislosti historika od moci a môžeme uvažovať, či je v tomto smere viac zraniteľný bohatý alebo chudobný historik. To prvé sme si ešte nestihli vyskúšať, to druhé zažívame. Nie tak dávno sme pritom zažili časy, keď sa organizoval pohon na Historický ústav SAV, aby nakoniec, ako to v dejinách býva, doba zomlela alebo dostala úplne na perifériu práve tých, ktorí si touto kampaňou najviac zababrali ruky a dušu. Keďže často išlo o insitných historikov, ktorí robili viac vlastivedu ako vedu, podiel peňazí na ich poľudštení sa nepreukázal. Vychádza mi, že na rozdiel od sudcov, policajtov a vysokých štátnych úradníkov, chudobný historik alebo historik nezávislý od peňazí, je závislý len na svojom ume a čistých rukách a keď nemá jedno alebo druhé, nepomôžu mu ani peniaze, ani iná závislosť.

Mravnú stránku vzťahu človeka-historika a peňazí vidím aj v spôsoboch posudzovania prác. Zaužívalo sa, že pri nekvalitnej kvalifikačnej práci ide s kožou na trh nie autor, ale oponent. Negatívny posudok svedčí o jeho nekolegialite a nežičlivosti a takýto posudok potom ide z ruky do ruky na rozdiel od vlastnej práce, ktorá zaujíma málokoho. Pozitívny posudok umožní postup a obyčajne vyšší plat, či možnosti pre posudzovaného, navyše oponent býva často ocenený, hoci symbolickou, predsa len sumou, ktorú ešte nikto neodmietol ako neadekvátnu a smiešnu.

Oveľa väčšie možnosti na uplatnenie vlastného názoru, či skôr vlastných záujmov, umožňuje inštitút tajného hlasovania a anonymného posudzovania grantov, kde si možno vybaviť aj osobné účty, pričom v druhom prípade sa podarí podstatne skresať aj tak malé finančné krytie navrhovaného projektu. Oznamujem všetkým, ktorí sa spoliehajú na anonymitu tohto inštitútu, že na Slovensku sa aj tak nič neutají a raz sa role vymenia. Práve o takýchto stereotypoch nášho správania je toto vystúpenie.

2.    Rovina pracovná ma vedie transformovať konotáciu historik - peniaze do sféry hospodárskych dejín a dejín každodennosti. Čo v tomto smere prinieslo posledné desaťročie? Odtabuizovanie tém z politických a kultúrnych dejín a dočasná (trvalá?) absencia ideologických a politických tlakov spôsobili masový odklon od hospodárskych dejín a príklon k témam čitateľsky viac atraktívnym. Je to čiastočne i môj prípad, určite však nemienim rezignovať úplne na hospodárske dejiny. Táto jednostranná tendencia totiž nie je produktívna a ako som už neraz povedal, vedie k deformáciám optiky tak v rovine politických, ideových, ako aj postupne sa prebúdzajúcich sociálnych dejín, či dejín každodennosti. Obranné valy okolo každej z menovaných disciplín ju nechránia, ale paradoxne likvidujú. Navyše koncepcia hospodárskych dejín ako retrospektívnej ekonómie abstrahuje od historického kontextu, historických metód, vedeckej analýzy a interpretácie a vedie k vstupom rôznych pseudoodborníkov na nami vyprázdnené pole.

Neraz som už apeloval, aby sa historici hospodárskych dejín nezaoberali len výrobou, tovarovými a finančnými tokmi, ale všímali si i človeka ako zarábateľa a užívateľa peňazí, aby sa historici politických dejín stále uvedomovali, že politika a politická moc má svoje silné ekonomické záujmy. Veď sa len pozrime, kto všetko už od minulého storočia sedel v rozhodujúcich grémiách jednotlivých finančných ústavov. Rýchlo zistíme, že politika bola rovnako obchodom pred sto rokmi, ako je tomu aj v súčasnosti. Inak si budeme robiť o minulosti v tomto smere falošné ilúzie. Práve sociálne dejiny svojim záberom na „malého“ človeka vo „veľkom“ i „malom kontexte“ umožňujú najlepšie premostenie medzi oboma tradične čínskymi múrmi oddelenými disciplínami.

Vzťah historik - peniaze má v historiografii aj ďalší rozmer, ktorým je výrazná komercionalizácia našej tvorby. Je to logický a trhovo opodstatnený jav úzko súvisiaci aj s honorárovou politikou. Sme určite v lepšej situácii ako filmári, ktorí môžu produkovať buď umelecky nenáročné komerčné veci, zato navštevované početnými divákmi, alebo umelecké filmy, ktoré sú predmetom výlučne intelektuálskych interpretácií. Sme na tom lepšie, lebo sa predsa len okolo nás točí menej peňazí, čo má v tomto prípade aj svoje výhody. Komercionalizáciu nemôžeme odsudzovať, musíme sa naučiť s ňou koexistovať - využívať ju, ale nepodliehať jej. Iste, budú medzi nami takí, ktorí sa sústredia len na komerčné veci a vedome rezignujú na vedeckú tvorbu. Nie všetko z nášho pera je však pre trh zaujímavé a rozumný kompromis medzi autonómnym vývojom vedy a tlakmi trhu je možný, napríklad vo forme zarábania si komerciou na vedu.

3.    Nuž a po tretie, a teda nakoniec, pokiaľ vo vás názov referátu evokuje klasickú prácu historického materializmu, resp. marxizmu, mojim cieľom je upozorniť na ďalšiu rovinu charakteristickú pre historiografiu za posledných desať rokov. Je ňou metodologická nezakotvenosť a úplná absencia teoretických kategórií v našich prácach. Nevadí to predovšetkým tomu, kto necíti potrebu alebo nemá možnosť konfrontácie so zahraničím, kde sa tak na univerzitách, ako aj vo vedeckej výchove kladie na teoretické otázky mimoriadny význam. Odtiaľ sa odvíja pojem historickej školy, ktorý sa u nás nezmyselne supluje počtom doktorandov. Preto len ťažko možno hovoriť o modernizácii našej vedy a to, čo sa u nás v rámci historiografie pestuje, je pozitivizmus 19. storočia, zbavený čo len náznaku teoretických úvah, o novej metodike ani nehovoriac. V blízkom i ďalekom zahraničí vychádzajú pozoruhodné práce, ktoré nikto nečíta a keď sa podarí prilákať na Slovensko odborníkov, napr. naposledy na takú produktívnu kategóriu akou sú historické stereotypy, zostávame radšej vo svojich stereotypoch a podujatie statočne odignorujeme.

Nasleduje záver a mravné poučenie. Kto má peniaze, nemá morálku. My peniaze nemáme. Prítomnosť dobrých mravov tým však nie je automaticky daná. Naše hlivenie a zápecníctvo spôsobujú, že stále sa darí rôznym mýtom, že sa ich udržiavaním nediskreditujú ani mnohí otitulovaní historici, že sa nevieme kriticky pozrieť na vlastné dejiny, trpíme ich zamlčiavanie a prifarbovanie, ba nie sme zrelí ani len usmiať sa na nich a postaviť ich do odľahčenej roviny. Život nie sú len štátoprávne snahy, ale aj a predovšetkým jedlo a pitie, láska a nenávisť, narodenie a zomieranie, nielen zarábanie peňazí, ale aj ich utrácanie a kradnutie.

Koncepčná, resp. nekoncepčná, organizácia nášho zjazdu je najlepším svedectvom stavu slovenskej historickej obce. Kým u našich západných susedov sa na zjazd dlhodobo pripravovalo plenárne zasadnutie a uskutočnili sa tri veľké bloky na tému regionálnych dejín, spoločenskej sebareflexie historiografie a modernizácie českej historiografie v súvislosti s metodologickým vývojom vo svete a navyše 16 viac alebo menej vydarených sekcií, našou bilanciou zostáva to, čo dnes na fúrikoch každý z nás privezie a hodí na spoločnú kopu. Ak sa v Čechách ešte stále vedú pozjazdové diskusie, u nás sa bude spomínať najskôr na dobré víno, za čo buď vďaka organizátorom. Naschvál som nehovoril o zjazde poľských a maďarských historikov. O ukrajinských žiaľ, alebo našťastie, nemám informácie ani materiály.

Nemáme Martina Nodla, ktorý by nás poriadne rozčúlil svojou dikciou, ba dokonca mám pocit, že nemáme ani nespokojných mladých historikov, ktorí by nám tu mohli a mali vystaviť svoj účet a poriadne prevetrať naše kruhy. Nehrozí nám problém historickej globalizácie, ktorý riešili maďarskí kolegovia, lebo našu imunitu voči akýmkoľvek vplyvom sme priviedli k dokonalosti. Nemáme ani peniaze, ale to je jedna z mála vecí, ak nie jediná, ktorá nám vadí.

Zostáva teda otázkou, čo chceme. Najskôr len peniaze. Neviem, či stále platí téza o podiele práce na poľudštení opice, jedno však viem, že bez práce, ťažko možno poľudštiť a skvalitniť našu vedu. Zliezli sme zo stromov, sme spokojní.

Ja som spokojný, ak sa mi podarilo čitateľov týchto riadkov aspoň trochu podráždiť, lebo práve to bolo mojím cieľom.